Plastový odpad je jedným z najväčších problémov modernej civilizácie. Každý rok vyprodukujeme viac než 400 miliónov ton plastov, z ktorých sa recykluje len zlomok. Zvyšok končí na skládkach, v oceánoch alebo sa rozpadá na mikroplasty, ktoré dnes nachádzame už aj v ľudskom tele.
Práve preto vedcov už roky fascinuje otázka: existuje niečo, čo by dokázalo plasty rozkladať prirodzene? Odpoveď môže znieť prekvapivo jednoducho – áno. A rastie v amazónskom pralese.
Objav, ktorý pôvodne nemal zmeniť svet
Huba Pestalotiopsis microspora bola objavená v roku 2011 počas výskumnej expedície študentov Yaleovej univerzity v dažďových pralesoch Ekvádoru. Cieľom expedície bolo mapovanie biodiverzity a hľadanie nových mikroorganizmov, nie riešenie globálneho odpadu.
Pri laboratórnych testoch si však výskumníci všimli niečo nezvyčajné:
-huba dokázala prežiť a rásť na médiu, kde bol jediným zdrojom uhlíka plast.
Konkrétne išlo o polyuretán – materiál, ktorý patrí medzi najodolnejšie plasty a bežne sa používa v izoláciách, penách, matracoch, nábytku, topánkach či automobilovom priemysle.
Prečo je polyuretán taký problém?
Polyuretán je extrémne rozšírený, lacný a odolný. Práve táto odolnosť je však jeho najväčšou slabinou. V prírode sa prakticky nerozkladá, nedá jednoducho recyklovať, často sa spaľuje, čím vznikajú toxické látky.
Ak sa teda objaví organizmus, ktorý ho dokáže rozložiť biologickou cestou, ide o zásadný prelom.
Huba, ktorá nepotrebuje kyslík
Jednou z najdôležitejších vlastností Pestalotiopsis microspora je fakt, že plast dokáže rozkladať aj v anaeróbnom prostredí, teda bez prístupu kyslíka. To znamená, že by teoreticky mohla fungovať v hlbokých skládkach, v uzavretých odpadových systémoch, tam, kde dnešné recyklačné technológie nefungujú.
Plast pre ňu nie je len „niečo, čo rozloží“, ale plnohodnotný zdroj energie.
Ako to vlastne funguje?
Huba produkuje špeciálne enzýmy, ktoré dokážu narušiť pevné polymérové väzby plastov. Tie sa následne rozkladajú na jednoduchšie organické zlúčeniny, ktoré huba využíva pre svoj rast. Dôležité je, že ide o prirodzený biologický proces bez potreby vysokých teplôt netvoriaci toxické chemikálie a škodlivé plyny.
Pre vedcov je dnes kľúčové najmä štúdium týchto enzýmov, nie samotné „nasadenie huby do prírody“.
Zachráni nás pred plastovou apokalypsou?
Tu je potrebné zostať realistický. Pestalotiopsis microspora nie je zázračné riešenie, ktoré by zajtra vyriešilo globálny problém plastov. Rozklad je stále relatívne pomalý a v priemyselnom meradle zatiaľ nepoužiteľný.
Jej význam je však inde. Ukazuje, že biologický rozklad plastov je možný, otvára cestu k vývoju nových biotechnológií, a naznačuje, že podobných organizmov môže existovať viac.
Vedci dnes pracujú na izolácii a optimalizácii enzýmov, ktoré by sa dali využiť v kontrolovaných podmienkach.
Prečo sa o tom stále hovorí málo?
Je to preto, že napriek tomu, že to znie ako malý zázrak, biologické riešenia sú pomalé, ťažko patentovateľné, a menej atraktívne pre investorov.
Zároveň nespôsobujú okamžitý technologický „wow efekt“. Napriek tomu práve takéto objavy môžu v dlhodobom horizonte zohrávať kľúčovú úlohu v udržateľnom hospodárení s odpadom.
Dôkaz, že nie všetky riešenia vzniknú v laboratóriu
Príbeh amazónskej huby ukazuje, že príroda má často riešenia, ktoré ešte len začíname chápať. Namiesto snahy všetko kontrolovať a nahrádzať technológiou možno nastáva čas spolupráce s prírodnými procesmi.
Pestalotiopsis microspora nie je spasiteľ sveta.
Je však dôkazom, že boj s plastmi nemusí byť len o zákaze slamiek, ale aj o pochopení ekosystémov, ktoré tu boli dávno pred nami.
